Odmalička som bola poslušné a dobré dieťa. Rada som napĺňala očakávania dospelých bez toho, aby som si uvedomovala, čo v skutočnosti chcem ja. Túžila som im robiť radosť.

Až v dospelosti som si uvedomila, že sa mi s takýmto nadstavením nežije ľahko. Dokázala som ustupovať a potláčať svoje potreby až do nekonečna- čím som síce získavala ocenenie, ale postupne som si stále viac uvedomovala, že ma to stojí  veľa vlastných síl, vlastného zapierania, odopierania a moja vnútorná spokojnosť neprichádza. Pre trochu ocenenia a pochvaly to zrazu bola priveľká obeť.

Nedokázala som nielenže hovoriť o tom, ako sa cítim, ale ani vnímať to. Pre mňa samú to vôbec nebolo dôležité. Oveľa dôležitejšie pre mňa bolo to, ako sa cítili všetci ostatní okolo mňa. Hlavne aby im bolo dobre, na seba som nemyslela.

Na jednej strane som si nestála vôbec za to, aby som dosýtila svoje potreby a na strane druhej som mala na seba obrovské požiadavky. Bola som k sebe prísna,  žiadne chyby som si netolerovala. Vznikal mi veľký nepomer medzi obrovským výdajom energie a jej malým príjmom.

Veľmi ma prekvapilo, že keď som sa stala mamou, zrodila sa kdesi vo mne dovtedy nepoznaná odvaha a sila stáť si sama za sebou. Dcérku som totiž nedokázala obetovať tak ako seba. Za ňu a jej potreby by som bojovala do posledných síl. Nebola som ochotná robiť žiadne kompromisy a spraviť niečo, o čom som bola presvedčená, že jej ubližuje a to iba preto, aby ma moje okolie ocenilo ako dobrú mamu.

Materstvo mi dodalo odvahu ísť si svojou cestou, no bolo to pre mňa nesmierne náročné. Tým, že som nebola zvyknutá počúvať samú seba, som si vôbec nedôverovala, pochybovala o sebe.

Dcérka bola na jednej strane rozkošné bábätko, no zároveň aj veľmi náročné. Málo spávala, veľmi často potrebovala mliečko z môjho prsníka, nechcela byť v kočíku, v nosiči, ani v aute, plakala pri všetkých návštevách a tak spoločné stretnutia alebo kočíkovanie s kamarátkami bolo skôr stresujúce ako oddychové. Dcérka z takýchto stretnutí chodila vyplakaná a ja totálne vyčerpaná s bolesťou hlavy.

Nerozumela som prečo je to také náročné a mojou každodennou otázkou bolo:

Čo robím zle, keď je často taká nespokojná?

Každý môj materský krok bol plný pochybností, neistoty, výčitiek, pocitov viny a zlyhania. Neustále som dcérkino správanie analyzovala, dopodrobna preberala, aby som zistila, kde som spravila chybu. Chytila som sa do pasce vlastného perfecionizmu a túžby po dokonalosti, ktorá neodpúšťa žiadne chyby.

Ani som si to neuvedomila a ocitla som sa v bludnom kruhu pochybností, výčitiek, pocitov viny a zlyhania. Pomaly ma opúšťala radosť zo života a bola som čoraz unavenejšia a stále častejšie ma bolievala hlava. Napriek tomu, že som mala vytúžené zdravé dieťa, rodinu, vlastný domov, nedokázala som byť spokojná a užívať si to.

Jedného dňa, keď som zase raz ležala s obrovskou migrénou v posteli, od bolesti čerstvo vyvracaná, s dcérkou nalepenou na prsníku, celá som sa triasla, lebo som už nemala žiadnu silu, som sa s plačom pýtala kdesi do neznáma, čo mám robiť, aby som už nemusela zažívať tak obrovskú bolesť?

Odpoveď prišla hneď vo forme myšlienky, ktorá sa zrazu zjavila v moje hlave:

„Odpusť si. Prestaň sa už obviňovať. Začni sa mať rada.“

V tej chvíli mi to prvýkrát došlo. Aká som bola celý čas k sebe tvrdá.  A tak som si tam, v tej obrovskej bolesti, s plačom sľúbila, že už nebudem. Že sa prestanem viniť. Že sa naučím mať sa rada.

V tej chvíli sa moja bolesť začala zázračne rozplývať.

Tá, ktorú som cítila toľkokrát a trvala niekoľko dní aj nocí a nezabrali žiadne lieky. Tá, pri ktorej som vracala a nevládala stáť na nohách. Tá, po ktorej som bola niekoľko dní úplne vysilená a bez energie. Zrazu bola preč. Len tak, bez liekov, bez akejkoľvek pomoci zvonka...

Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Pochopila som, čo musím spraviť.

Začala som meniť vzťah k sebe. Výčitky a pocity viny som vymenila za súcit a láskavosť k sebe. Učila som sa pracovať s vlastným prežívaním, s vlastnými citmi a emóciami. Vďaka tomu som v sebe objavila radosť, vďačnosť a dôveru v život.  Začala som počúvať vlastné telo.

Pomaličky sa moja realita začala meniť. Cítila som sa oveľa lepšie, ľahšie, spokojnejšie. Zmena vzťahu k samej sebe sa odzrkadlila aj vo všetkých ostatných vzťahoch- cítila som v nich väčšiu spokojnosť, pohodu a nadhľad.

Vnímala som, že mnohé ženy sa cítia nespokojné, nenaplnené, majú pocit, že nie sú dosť dobré- mamy, partnerky, ženy. Zatúžila som im povedať, že existuje cesta ako z toho von.

Preto som sa rozhodla vytvoriť priestor plný inšpirácie, kde môže nájsť pomoc a podporu každá žena, ktorá túži po väčšej spokojnosti, naplnení a harmonických vzťahoch. 

Svoju cestu som spísala do svojich e-bookov a je pripravená pre Teba, milá Žena. Ak si Ty pripravená. Kráčať po nej totiž budeš musieť Ty. Chce to veľkú odvahu a úprimnosť k sebe.
Máš moju obrovskú podporu! Mojím veľkým snom je totiž, aby nás bolo čo najviac- čo najviac intuitívnych, celistvých, naplnených a milujúcich žien. Spokojná žena = spokojné deti, partner, rodina. Čo viac je nám treba? 🙂