Môj príbeh
Ahojte 🙂
Volám sa Kristy a vítam Vás vo svojom priestore.
Vo svojej praxi sa venujem efektívnej práci s emóciami. Túto prácu spájam so zdravým pohybom a vedomou prácou s telom, pretože v našom tele sú všetky tieto emócie uložené a spoločne s pohybom nám ich telo zrkadlí .
Venujem sa najmä nám- ženám, maminám, pretože efektívna práca s ich emóciami je kľúčová pre ich spokojnosť a emocionálnu odolnosť a vnútornú harmóniu .
Keď sa my ženy naučíme ovládať vlastné emócie, dokážeme to potom odovzdať aj svojim deťom.
Naše telá sú zvyčajne plné ťažkých a boľavých emócií, ktoré vyskakujú na povrch v čase, kedy sme v kríze, unavené alebo máme náročné obdobie. Takým obdobím je aj materstvo.
Zistila som to sama na vlastnej koži- keď som sa stala mamou, v podstate mi nič nechýbalo pre to, aby som si mohla toto obdobie užívať plnými dúškami. No ja som to nedokázala...pretože som sa každý jedeň deň cítila ako úplne nemožná mama, vinná za všetkú nespokojnosť svojho dieťaťa a totálne zlyhávajúca na plnej čiare.
Dnes už je to našťastie inak 🙂
Naučila som sa odpúšťať si a byť k sebe láskavá. Vo svojom živote cítim viac radosti a ľahkosti. Oveľa viac vnímam svoje telo a učím sa počúvať jeho signály. Zistila som, že preto, aby som dokázala vytvárať spokojné vzťahy, potrebujem najskôr taký vytvoriť sama so sebou a zároveň sa potrebujem naučiť vnímať ako sa cítim a začať pracovať so svojimi emóciami. Pretože tie riadili môj život. Viedli ma k neustálym výčitkám, pocitom viny a zlyhania. Keďže som si ich neuvedomovala, tak som vôbec netušila akú majú moc nadomnou- nad mojím životom.

Keď som sa stala mamou, zmenila som sa na unavenú, vykojenú, ubolenú ruinu...
Počas tehotenstva s prvou dcérkou som si robila plány ako to asi bude vyzerať, keď sa narodí. Predstavovala som si, že spolu s malou v kočíku budem chodiť behávať a na korčule, že v nosiči bude s nami chodiť na turistiku, že budeme chodiť na výlety, dokonca som rozmýšľala, že by som počas materskej rozbehla cvičenie s mamičkami a kočíkmi (teraz, keď som si spomenula, aké som mala o svojom materstve predstavy, rozosmiala som samú seba :D).
Všetky tieto moje plány sa rozplynuli ako obláčiky na letnej oblohe už po pár týždňoch nášho spoločného spolunažívania...
Malá síce bola úžasné bábo a bolo veľa chvíľ, keď sa smiala a spoločne sme si to užívali, no potom boli chvíle, kedy často plakala a na mojom prsníku dokázala stráviť neskutočné hodiny, často sa chcela kojiť, v noci sa často budila, nechcela byť v kočíku, ani v nosiči alebo v šatke a už vôbec nie vo vajíčku v aute.
Ja som sa postupne pomaličky začala cítiť ako vykojená, vyžuvaná ruina, nevyspatá, s posekaným krkom, čo som večne zaspala pri kojení po sediačky v nejakej šialenej polohe. O behaní alebo korčuľovaní sa mi ani nesnívalo, lebo som nestihla zaspať na takú dlhu dobu, že by sa mi prisnil nejaký sen a keď sa rozvidnelo a bolo ráno, bolo som rada, že som prežila ďalšiu noc a o pol ôsmej, keď malá zaspala na celú hodinu a pol, som sa konečne išla vyspať aj ja.
Bol to náročný štart mojej materskej kariéry :), kedy som stála zoči voči realite, ktorú som vôbec nečakala... a nevedela s ňou narábať...
Nerozumela som, prečo je to také ťažké a už len túto situáciu ustáť vyžadovalo celkom pevné nohy.
Až oveľa neskôr som pochopila, že to ako som to celé vnímala ani tak nebolo o moje dcérke, ale o mne a mojich emóciách...
Pretože som si to dokonale skomplikovala tým, že v tomto občas celkom náročnom období mi začali blúdiť hlavou moje boľavé emócie a síce, že to ja som na vine, že malá je taká nepokojná a taká uplakaná, že niekde musím robiť chybu, že niečo isto robím zle, že proste som úplne nanič mama, že som úplne zlyhala..že možno, keby im počas pôrodu nedovolím, aby mi praskli vodu, tak by sa nenarodila pridusená a teraz by bola pokojnejšia, a že keby som sa v tehotenstve toľko nestresovala s podnikaním, tak by teraz toľko neplakala a lepšie by spávala...a že toto všetko je vlastne moja vina.
Moja vina, moja preveľká vina... to o tej vine už som niekde počula... 🙂 Celkom precízne nám ju počas nášho detstva podsúvali do našich tiel a hláv...a ja som až teraz, v materstve zistila ako veľmi som tomu uverila a ako veľmi sa mi dostala pod kožu...a pritom je to jedna z najtoxickejších emócií, ktorá človeka môže priviesť až na samé psychické a fyzické dno, ak jej uverí a dovolí to...

A tak som sa snažila ustáť bábätko, ktoré často plakalo a malo náročné potreby a zároveň sa na mňa vyvalil celý batoh mojich vlastných ťažkých emócií...
... čo sa prejavilo tak, že som každý deň čelila obrovským výčitkám, pocitom viny, zlyhania… až mi z toho skoro začalo hrabať.
Psychicky som sa cítila vyčerpaná a vytrácala som zo mňa radosť a spokojnosť. A fyzicky ma začali trápiť dosť veľké bolesti krčnej chrbice a hlavy, takže som postupne vylúčila aj pohyb, ktorý ma vždy držal nad vodou, pretože každý jeden krok sa mi odrážal v bolesti.
Bol to dvojitý stres- malé nepokojné bábo plus moje emócie- čo malá samozrejme cítila a bola z toho ešte viac podráždená a uplakaná a obidve sme sa v tomto celom cyklili pomerne dlhú dobu.

Až neskôr som pochopila, že materstvo je tak náročné preto, lebo v ňom potrebujeme ustáť často náročné a extrémne emócie našich detí a presne v tej istej chvíli, kedy dieťa ide do maximálnych emocionálnych otáčok, nás- rodičov začnú ovládať a o slovo sa hlásiť aj tie naše ťažké emócie- ktoré sú mnohokrát ešte náročnejšie a ešte extrémnejšie.
(Napriek 5 rokom štúdia psychológie na vysokej škole mi o tomto NIKTO NEPOVEDAL... 🙂 Vtedy som prestala používať titul...)
Takže oproti sebe stoja dvaja ľudia- malý človek v emocionálnej kríze a veľký človek v emocionálnej kríze. Keďže veľký má moc nad tým malým a ten malý je od neho závislý- väčšinou sa stane to, že veľký človek v emocionálnej kríze donúti malého človeka, aby hneď a zaraz prestal vyvádzať a malý človek, pretože nechce prísť o lásku toho veľkého, ho poslúchne, aj keď celé jeho vnútro by najradšej vybuchlo hnevom... potom ten hnev zostáva uložený v tele a robí tam šarapatu na psychickej aj fyzickej úrovni.
Toto som cítila a preto som vedela, že tieto klasické postupy vo výchove, kedy sa snažíme umlčať emócie našich detí mi vôbec nedávajú význam. Chcela som to robiť inak a aj som to robila. Tu sa však hlásila o slovo ďalšia moja emocionálna boľačka- extrémne pocity neistoty- či to, čo robím, robím dobre a či si z dieťaťa nevychvávam nejakú obludu alebo čo. Takže neistotou s následnou vinou som sa zožierala nejaký ten rôčik, dva tri... až kým som nezačla vidieť prvé výsledky svojho prístupu na mojom dieťati...a tie vôbec neboli zlé... 🙂
KONEČNE môj racio mozog dostal nejaký dôkaz, že to, čo robím a o čo sa snažím, má zmysel!

UUFF...Som záchránenááá.... 🙂
Takže tri roky... toľko mi trvalo, kým som uvidela prvé výsledky svojej práce a zároveň sama prišla na to, čo musím spraviť, aby som sa cítila lepšie.
Boli to tri roky študovania, čítania kníh, počúvania všetkých možných prednášok, webinárov, seminárov, kurzov..čohokoľvek, čo bolo k dispozícii, každú voľnú chvíľu, ktorú som mala. Išla som na to pokusom a omylom, skúšala som sama na sebe, na dcérke a hľadala som odpovede.
Trvalo mi to dlho, lebo som na to bola sama.
V tej dobe by som dala všetko za to, keby som poznala niekoho, kto by mi to celé vysvetlil a povedal, čo mám robiť, ako narábať so sebou a svojím prežívaním, ako pochopiť svoju dcérku.

Zistila som, že zďaleka nie som jediná matka pod slnkom s týmto prežívaním...
Keď som sa vrátila po materskej do práce, kde som sa každý deň stretávala s množstvom mamičiek na materskej a ich deťmi- keďže som pre nich vytvárala psychomotorické kurzy, zistila som, že podobné pocity zažíva väčšina z nás matiek.
Že si neveríme a cítime sa ako nie dosť dobré, máme pocit, že zlyhávame, hanbíme sa, keď naše dieťa vytvorí situáciu, v ktorej sa môže zdať, že to vôbec nemáme pod kontrolou, sme vystrašené a neisté.
A preto som vytvorila tento projekt 🙂
Pretože je načase naučiť sa pracovať s vlastnými emóciami a začať si vytvárať vo svojom tele také, ktoré nás podporia a vďaka ktorým sa budeme cítiť spokojné- samé v sebe, so sebou, v matersve aj všade inde 🙂
Pretože každá z nás sa môže cítiť spokojne a sebaisto.
Každá z nás môže začať vnímať svoju sebahodnotu a prestať o sebe pochybovať.
Každá z nás môže byť k sebe láskavá.
Každá z nás sa môže cítiť ako dosť dobrá mamina, žena... ako dosť dobrý človek :).
Žiadna z nás nemusí byť dokonalá a bez chýb, ale všetky potrebujeme byť k sebe láskavé.



