Zistila som, že život sa skončí, až vtedy, kedy sa skutočne skončí… dovtedy máme vždy čas zažiť zázrak

Ležím na takom tom lekárskom lehátku. Pozerám do stropu. Lampa svieti priamo na mňa. Čakám. Prichádza lekár, pozerá do mojich papierov. Neverí. Ide ku mne. Vráti sa ku papierom. Pokrúti hlavou. Sadne si pri mňa, chytá sono do ruky a vyšetruje mi prsník.

Nič nehovorí. Pozerá do obrazovky. Stále nič nehovorí. Prechádza po mojom prsníku. Trvá to dlho. Je ticho. Pozerám sa mu do tváre, čakám, kedy prehovorí. No on je stále ticho a úplne sa sústredí, na tvári kamenný výraz. Už nevydržím, tak sa ho pýtam: „No čo pán doktor? Vyzerá to zle?“

,,Áno… vyzerá.“ Viac nič.

V duchu začnem rozmýšľať, či sa toto celé fakt deje mne? Či sa mi to iba nesníva alebo tak…

Nefajčím, nepijem alkohol… dokonca ani kávu… celkom dobre sa stravujem, dosť spím, dosť sa hýbem…

Stále ticho. Tak sa ho znovu pýtam:

,,A vyzerá to veľmi zle?“

„Áno. Vyzerá to veľmi zle. Ale nebojte sa, v dnešnej dobe už máme riešenia, MUSÍTE VERIŤ. Musíme to rýchlo zoperovať, na nič nečakať a potom máme šancu…dnes existuje liečba…“

Máme šancu? Šancu na čo? Že to prežijem? Existuje liečba? Moje telo sa rúca z trochy kofeínu alebo alkoholu a malo by zvládnuť nejakú liečbu s milión nežiaducimi účinkami…Ok, keďže s mojím telom žijem už 36 rokov, trochu ho poznám a preto sa v mojej hlave šanca rýchlo zmenšila…

Po chvíli ticha znovu prehovoril:

„Ideme spraviť biopsiu. Nebojte sa, nebude to bolieť, pichol som Vám injekciu, nebudete nič cítiť.“

Vidím ako sa do môjho prsníka zabára obrovská ihla, pripomína mi vrták na vŕtačke… potom som pocítila akoby výstrel a obrovskú bolesť. Pozriem na lekára.

Veď som to nemala cítiť, tak ako to, že som to cítila?!! Akoby mi niekto vpálil guľku do prsníka.

Rozplakala som sa od bolesti a triaslo sa mi celé telo. Bolelo to akoby mi niekto celou silou kopol do otvorenej rany. Bolesť mi pulzovala v celom tele.

A toto je iba začiatok. Čo ma čaká ďalej? V duchu som sa začala modliť. Prosím, nech toto je to najhoršie, čo zažijem. Prosím, nech už nemusím cítiť žiadnu ďalšiu bolesť.

Lekár bol úžasný. Videla som, ako mu to bolo veľmi ľúto. Nerozumel, prečo som to cítila, keď som to cítiť nemala.

To je to moje telo. Cíti extrémne silno, aj to, čo by nemalo…

Čakal, kým sa trochu prestanem triasť. A plakať. Aj ja som na to čakala. Ale nešlo to. Potom mi povedal, že musí spraviť ešte dva také isté odbery. Čože? Hovorím mu: „Pán doktor, to už ja asi neprežijem.“

Usmial sa. „Nebojte sa, zvládneme to, pôjdeme, až keď budete pripravená..“ …To už asi nebudem, už som si na dnes svoju pripravenosť vyčerpala… ale to som mu nepovedala.

Tie zvyšné dva už som necítila. Vôbec. Našťastie. V nebi asi vedia, koľko dokážem zvládnuť na jeden šup. 🙂

Asi som musela vyzerať hrozne, lebo sa ma spýtal, či som tu sama a keď som mu povedala, že s mužom, tak si vydýchol a povedal, že chvalabohu.

Sestrička mi chcela doniesť čokoládu, ale nemohla som jesť. Nevládala som sa ani postaviť. Strašne moc to bolelo.

Obidvaja boli veľmi milí. Cítila som ich súcit a láskavosť. Lenže odžiť som si to musela iba ja. Nikto iný za mňa tú bolesť necítil.

A tak… ako som tam ležala, som začala v duchu uvažovať…

…keďže dosť silno vnímam to, že telo a psychika sú prepojené a vzájomne sa ovplyvňujú, snažím sa robiť všetko, aby som rešpektovala potreby svojho tela. Keď je unavené, oddychujem, keď je plné energie, hýbem sa. Keď mi niečo vadí, poviem to. Snažím sa ho počúvať a rešpektovať. Viem si pracovať so svojimi emóciami tak, aby ma neovládali. Napriek tomu sa mi tu teraz deje niečo, čo vyzerá dosť strašidelne..

Spravila som niekde nejakú chybu, že mi to telo potrebovalo takto ukázať? Zase sa mi prihlásili o pozornosť moje typické pocity viny. Ale aspoň som ich už vedela celkom rýchlo utíšiť…

Postupne ma celá táto situácia naučila definitívne dať zbohom pocitom viny a pocitu, že viem ovplyvniť všetko na svete.

Toto, čo sa mi stalo, som mohla ovplyvniť len veľmi málo.

Niektoré veci sa proste musia udiať.

Napriek tomu, že dobre jete, aj spíte, napriek tomu, že sa hýbete a nefajčíte alebo nepijete alkohol. Napriek tomu, že robíte všetky tie veci, o ktorých sa hovorí, že treba robiť, aby sme boli zdraví. Napriek tomu, že vnímate vlastné telo a dávate mu, čo potrebuje. Napriek tomu, že svoj život žijete naplno a viete sa tešiť. Napriek tomu, že vnímate vlastné emócie a viete s nimi pracovať.

Niektoré veci sa proste stanú, lebo tie naše ľudské EMÓCIE sú niekedy príliš veľká nálož.

Niekedy žijú v tele veľmi dlho.. a čakajú, kým my ľudia budeme mať kapacitu ich uvidieť. A ja som ich uvidela…a bolo ich tak veľa a boli tak náročné, že som ich neustála. Napriek tomu, že viem ako na ne, život mi priniesol situáciu, ktorú som nebola schopná spracovať tak rýchlo a ľahko. Trápila som sa s ňou dva mesiace. A keď konečne prišlo uvoľnenie, na druhý deň ráno mi stvrdol prsník…

Celý tento zážitok v mojom vnútri zmenil veľmi veľa.

Pocítila som ešte väčšiu potrebu láskavosti k sebe, pretože telo je krehké a keď sa „pokazí“, potom je to spojené s množstvom utrpenia a bolesti.

Pocítila som obrovskú silu vlastných emócií a to ako dokážu formovať telo, aký majú vplyv na fyzické zdravie. Zaradila by som ich do brožúrky o zdravom žití k tomu nefajčeniu a zdravej strave na prvé miesto.

Pocítila som, že sú tu veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, ani sa im vyhnúť, napriek všetkej svojej snahe. Že ma prevyšuje to, že sa udejú, aj to, ako to celé dopadne.

Zároveň som zistila, že je tu predsa niečo, čo ovplyvniť dokážem

A to je môj POSTOJ k takejto situácii- emocionálne a mentálne nadstavenie smerom k nej,
smerom k vyliečeniu. Napriek tomu, že výsledok aj tak nie je v mojich rukách…

To je na tom celom to najťažšie.

VERIŤ v ten najlepší možný scenár, napriek tomu, že Vám ho nikto negarantuje.

Veriť napriek tomu, že Vám nikto nepovie, že to určite všetko dobre dopadne. Práve naopak, zrazu vidíte svoj zdravotný záznam od tých najlepších odborníkov plný faktov, ktoré hovoria o tom, že sa môže stať, že to vôbec neprežijete. A keď je pod tým lekárska pečiatka, stáva sa to takmer realitou.

Koľko ľudí stratí v takejto situácii akúkoľvek nádej a vieru vo vyliečenie? Keď to majú takto potvrdené čierne na bielom, že je to s ich zdravím a prípadným ďalším žitím na tejto planéte dosť na hovno…

V takej situácii, kedy všetky racionálne fakty sú proti, kedy na Vás svieti z papiera diagnóza, ktorá často ukončuje životy, nájsť vo svojom vnútri VIERU, dôveru v to, že dokážem ,,LEN“ svojím myslením a cítením vrátiť rovnováhu telu a tým PODPORIŤ svoje zdravie, svoje uzdravenie, je extrémne ťažká úloha.

V takej situácii sa VIERA v seba, dôvera vo svoje telo hľadá veľmi ťažko. Lebo vedecké argumenty, racionálne fakty a predošlé skúsenosti s rovnakou diagnózou sú silnejšie ako nejaká neviditeľná a veľmi nevedecká, ničím nepodložená viera.

Ale zistila som, že je to to jediné, čo mám. To jediné, čo mi ostalo v celej tejto situácii. A že teraz, všetky svoje sily a svoju energiu investujem do nej. Do dôvery v celý ten proces, do dôvery v to, že moje telo sa lieči. A že to celé potrebujem podporiť prácou so svojimi emóciami a myšlienkami, so svojím telom.

Vstúpila som do experimentu samej so sebou. Nemala som čo stratiť. Prinajhoršom to nevyjde. A v takom prípade to mňa už trápiť zrejme nebude.. 🙂

Dôverovala som, že každou sekundou sa moje telo lieči a smeruje k uzdraveniu. Podporovala som to prácou s telom, dychom, pohybom, emóciami, myšlienkami. Napriek tomu, že som nemala garanciu dobrého konca.

Zistila som, že život sa skončí až vtedy, kedy sa skutočne skončí

… dovtedy máme vždy čas zažiť záZrak… dovtedy máme vždy nádej veriť v zázrak… lebo zázrak je vlastne to, že si dovolíme ísť ďalej ako vidíme..za náš zrak…za to, čo vidíme, čo je pre nás fakt, realita, za to, čo vieme vedecky dokázať a racionálne uchopiť. Že si dovolíme ísť za vlastný strach. Keď ideme za to, nájdeme tam riešenia…

Ver, že máš krídla a ver v záZrak. Že sa dá ísť ďalej, za zrak. Za to, čo je viditeľné, čo je fakt.

Ver v seba, v to najlepšie, najkrajšie. VER a budeš podporená/ podporený životom, Bohom, vesmírom (každý nech si tam dosadí svoje slovíčko). A potom sa Ti to premietne do tvojej reality. A záZraky sa Ti začnú diať :). A áno, nemusí to vždy vyjsť, nikto Ti to negarantuje.

Ale nestojí za to to aspoň vyskúšať a presvedčiť sa o tom na vlastnej koži? 🙂

Po tomto všetkom… VERÍM….že anjeli lietajú nízko a Boh je blízko tých, čo veria, že zázraky sa majú hľadať, že zázraky sa majú čakať….

A ako to celé dopadlo? ZáZračne… 🙂 ale o tom niekedy nabudúce.