Prečo vychovávam inak?

Kamarátka s deťmi je u nás na návšteve. Môj Adamko (21 mesiacov) je dnes od rána mrzutý, nič ho nebaví, je nervózny a najradšej by celý deň iba pil mlieko z prsníka. To jediné ho upokojí. Ani návštevu si neužíva, nechce sa hrať s deťmi, väčšinou iba poplakáva pri mne a pýta si mliečko. Zrazu sa otočí a skôr ako stihne niekto z nás zareagovať, stiahne obrus zo stola aj s vázou s vodou a kvetmi.

Našťastie sa nebuchol, nič sa nerozbilo, voda vytiekla na podlahu, takže sme to iba utreli, do váze naliali novú a všetko bolo ako predtým. Žiadne trvalé následky 😊.

Hneď ako sme upratali, som si malého zobrala na ruky a išla som sa s ním prejsť, tak aby sme boli iba sami dvaja.
Keď som sa s ním vrátila späť za kamarátkou, tá na mňa spustila:

„To mu akože ani nič nepovieš? Vôbec ho za to nevyhrešíš? Iba si ho zoberieš na ruky a vôbec naňho nezvýšiš hlas? No u nás toto neexistuje! Mne keby toto môj malý spravil, tak s ním narobím taký cirkus, že by videl! Nech si zapamätá, že toto si teda dovoľovať nemôže!“

Áno, chápem, môže to vyzerať tak, že som vlastne NIČ nespravila. Na prvý pohľad som ho vlastne bez slov vzala na ruky a odišla s ním preč. Žiaden výchovný zásah, žiadne ponaučenie, žiadne rodičovské činy, ktoré by v očiach iných zo mňa spravili schopnú matku 😊. No proste NIČ.

Ako prvé ma zaujíma to, ako sa moje dieťa cíti

Idem Vám teda vysvetliť to naše spoločné NIČ:
Zobrala som si ho na ruky a išli sme sa prejsť. Pýtala som sa ho, čo sa mu deje, či ho niečo trápi alebo bolí. Pravdepodobne ho trápia zadné stoličky, ktoré sa pomaly začínajú rezať von. Samozrejme, ešte nevie rozprávať a niekto by mohol namietať, že mi vlastne nerozumie, nevie, čo sa ho pýtam.

Som však presvedčená o tom, že aj keby nerozumie slovám, ktoré mu hovorím, zaručene vníma moje prežívanie, moje prijatie a lásku smerom k nemu, priestor bezpečia, ktorý som mu vytvorila tým, že som sa ho spýtala, ako sa CÍTI.
Vďaka tomu sa začal cítiť v BEZPEČÍ. Vedel, že svoje city môže prežiť, hoci sú aj náročné. Ako napríklad nervozita alebo hnev.

Tým teraz nemyslím, že ho podporujem v tom, aby hádzal vázy zo stolov. Podstata je v tom, že sa v prvom kroku nezameriavam na to, čo spravil, ale na to ako sa asi cítil, keď niečo také potreboval spraviť. A venujem najskôr pozornosť jeho prežívaniu, nie jeho správaniu.

V momente, ako som si ho zobrala a spýtala sa, či ho niečo trápi, položil si hlavičku na moje plece a začal mi niečo vysvetľovať svojou rečou.
Vôbec som mu nerozumela, ale to nevadí, pretože som CÍTILA, že sa uvoľnil. Uvoľnil sa mi v náručí a odpočíval, zmenilo sa jeho prežívanie. Už nebol nervózny ani podráždený, nepotreboval zhadzovať veci, ani nič ničiť. Iba na mne tíško ležal s hlavičkou na mojom pleci.

Po chvíli, keď som cítila, že už je v poriadku, že jeho hnev je úplne preč a on MA DOKÁŽE VNÍMAŤ, tak som začala riešiť to, čo spravil.

Povedala som mu, že ma mrzí, že sa cíti zle a že je to v poriadku, každý máme svoj zlý deň. Zároveň som mu vysvetlila, že sa môže cítiť zle, no nechcem, aby ťahal obrusy a vázy zo stola, lebo vtedy sa cítim nepríjemne ja.

Viem, je ešte malý a pravdepodobne to isté alebo niečo podobné spaví zas, keď mu bude nanič. Moje slová zatiaľ nemajú účinok a žiaden efekt. Zatiaľ. No som stopercentne presvedčená, že efekt sa dostaví. Síce to trvá dlhšie a je to náročnejšie ako postupy v klasickej výchove, mne to stojí za to.

Ak by sme chceli vidieť výsledok hneď, zrejme by bolo oveľa účinnejšie poriadne skríknuť alebo mu trochu dať po plienke ako sa v rodičovskom žargóne hovorí, aby si zapamätal, že toto sa nerobí a nabudúce to už nespraví.

Keď klasická výchova nestačí…

Prístup klasickej výchovy vychádza z teórie podmieňovania. To znamená, že ak dieťa spraví niečo dobré, tak ho chválime. Tento dobrý čin sa mu vďaka pochvale spojí s príjemnou emóciou (cíti sa ocenené) a vďaka tomu takýto typ správania bude opakovať čo najčastejšie. Ak spraví niečo zlé, tak ho trestáme. Opäť sa mu jeho priestupok spojí vďaka trestu s emóciou, tentokrát nepríjemnou (cíti sa odmietnuté) a tým pádom predpokladáme, že to nebude opakovať.
Nikto sa nezaoberá tým, ako sa dieťa cíti, čo prežíva. Ideme len po povrchu, riešime iba to, čo je vidieť.

No naozaj nám to takto stačí?
Niekedy mám pocit, že napriek tomu, že veda a technika nám ide míľovými krokmi vpred a my sme stále informovanejší a inteligentnejší, tak čo sa týka prístupu k sebe samým, iným ľuďom, deťom, zasekli sme sa niekde v dobe kamennej.

Dnes už máme množstvo informácií o tom, ako funguje náš mozog. A vďaka nim vieme povedať, že prístup klasickej výchovy môže byť síce efektívny v okamžitom odstraňovaní vonkajšieho nežiaduceho správania, no prináša so sebou nežiadúce účinky. Aké?

Postupne si ich v rámci blogových článkov predstavíme viac, no v tomto článku si vysvetlíme hlavne to, čo sa deje v ľudskom/ detskom mozgu, ak ignorujeme emócie (čo je v prípade klasickej výchovy pravidlom).

Čo sa deje v detskom mozgu keď ignorujeme emócie?

V našom mozgu sa nachádza tzv. neokortex- je to šedá mozgová kôra, racionálny mozog. Vďaka nemu sme schopní racionálne myslieť, byť logickí, inteligentní, rozhodovať sa, pamätať si, konať. Túto časť mozgu trénujeme tým, že sa vzdelávame, učíme sa myslieť logicky, získavame informácie atď. Náš momentálny systém vzdelávania aj výchovy je nadstavený tak, že túto časť mozgu trénujeme naozaj precízne.

Racionálny mozog si môžeme predstaviť ako akýsi náš dopravný prostriedok k cieľu. Vie spraviť akčné kroky, aby sme dosiahli to, po čom túžime, čo potrebujeme.

Zároveň však máme aj inú časť mozgu, tzv. emočný mozog – je to najstaršia časť mozgu, máme ju spoločnú so všetkými živočíchmi. Je zodpovedný za prežitie a spracovanie citov a emócií.

Emočný mozog je náš kompas, akýsi navigátor. Prostredníctvom toho, že spracúva naše city, nám udáva v živote smer, pomáha nám rozhodnúť sa, našepkáva nám, akým smerom sa ubrať, aby sme boli spokojní, naplnení a náš život nás bavil.

EMOČNÝ MOZOG povie KAM a RACIONÁLNY MOZOG vie AKO nás tam dopraviť.

Jeden bez druhého si neporadia. Preto v ideálnom prípade by mal byť emočný a racionálny mozog v harmónii, súlade.

Čo sa však deje v prístupe klasickej výchovy? Tým, že klasická výchova sa nezaujíma o to ako sa dieťa cíti a rieši iba vonkajšie neprípustné správanie, ktoré chce hneď a zaraz odstrániť, dochádza k tomu, že tieto city, ktoré nemôžu byť prejavené zostanú zaseknuté v emočnom mozgu. Pomaly sa emočný mozog upcháva a po nejakom čase je plný uviaznutých emócií.

Takáto navigácia nám potom nefunguje. Dáva nejasné signály. Chce reagovať na aktuálnu situáciu, ale nemôže lebo sa mu tam miešajú upchaté emócie z minulosti. A to spôsobuje obrovský chaos.

Pre nás rodičov je často autentické vyjadrovanie citov našich detí veľmi stresujúce. Bojíme sa toho, keď sa naše deti hnevajú, zúria, kričia. Chceme to hneď zastaviť. A tak v momente ako dieťa prejaví čo len náznak citu- hnevu, zlosti, frustrácie, ale aj výskotu, kriku, radosti- my kričíme STOP! Už aj prestaň! Hádam sa nebudeš správať ako opica!

V dobrej viere, že keď tomu zabránime, tak TO vlastne zmizne, si neuvedomujeme, že ono TO nezmizne, ale zostane TO potlačené v emočnom mozgu dieťaťa a tým TO zabraňuje v jeho správnom fungovaní.

Zároveň často veľmi úzkostne dbáme na školský úspech svojich detí a svedomito ich pripravujeme, trénujeme, precvičujeme. Vozíme ich na rôzne krúžky a súťaže a odmieňame za všetky úspechy. Vďaka tomu všetkému je racionálny mozog doslova šampiónom. Oproti tomu emočný mozog je v troskách. City si nevšímame, tvárime sa, že ich nemáme.

Keby som k tomu mala vymyslieť prirovnanie, je to akoby sme pripravovali pre svoje deti nádherné nablýskané špičkové Ferrari (=dokonale inteligentný a vzdelaný racionálny mozog), ale navigácia v ňom nefunguje (=emočný mozog plný potlačených emócií).

Takže nežiadúcim účinkom klasickej výchovy je, že pre deti síce pripraví nádherné auto (= racio mozog), ale nedostanú sa na ňom ani z parkoviska príp. z garáže, lebo je v ňom nefunkčná navigácia (= emočný mozog).

V tom lepšom prípade v ňom prejdú do práce a späť a v tejto oblasti sú špičkové, no v ostatných oblastiach nevedia nájsť radosť, naplnenie, vnútornú pohodu. Chodia na svojom perfektom aute v bludnom kole a nevedia nájsť cestu von. Keďže nevedia používať svoj emočný mozog, nevedia vytvárať ani spokojné vzťahy, a tak na tých svojich krásnych a nablýskaných autách začnú jeden do druhého narážať. Snažia sa to vyriešiť, no bez navigácie to nejde. Samotné krásne auto je na riešenie prikrátke.

O jednom príklade toho, ako sa nefunkčný emočný mozog prejavuje v dospelosti, píšem v tomto článku. Na tomto príklade môžeme krásne pochopiť ako prežíva človek určité situácie v dospelosti, pokiaľ sa v detstve nenaučil pracovať so svojimi citmi a emóciami. Našťastie, že sa to všetko dá v dospelosti dobehnúť, ale keďže dnes už máme množstvo informácií, môžeme to tým našim deťom o trošku uľahčiť.

Samozrejme, ani opačne by to nebola výhra. Mať nadupanú navigáciu s autom, ktoré sa rozpadáva, to by sme ďaleko tiež nezašli. Takáto kombinácia však nie je taká obvyklá.

Naša spoločnosť kladie vysoké nároky na výkon a inteligenciu, úspešnosť v škole, práci. Teda pracuje iba s racionálnym mozgom (= neokortexom). To je však iba polovica úspechu. Vďaka tomu máme šikovné a inteligentné deti, talentované a nadané.

K tomu ale potrebujeme ešte správne fungujúci emočný mozog, ktorý zabezpečí, aby sa vedeli v živote správne orientovať a vďaka tomu robili voľby, ktoré im prinesú spokojnosť, radosť a harmonické vzťahy.

Preto potrebujeme rovnováhu, harmóniu, súlad medzi oboma mozgami.

A ten som v klasickej výchove nenašla. Preto vychovávam inak 😊.