Keď sa cítiš ako nie dosť dobrá…

Keď sa nám narodilo druhé bábätko, mala som veľké obavy, aby sa Anetka, jeho staršia sestrička, ktorá mala vtedy 4,5 roka, necítila odsunutá. A tak som robila všetko, čo bolo v mojich silách, aby tento pocit nemala- hneď ako som uspala malého, išla som sa s ňou hrať , s Adamkom v nosiči som ju hojdala na hojdačke alebo som s ňou tancovala a spievala pesničky a popri tom som uspávala Adamka (teda snažila som sa o to)… skrátka som chcela, aby cítila, že sa jej venujem rovnako ako Adamkovi.

Zo svojho detstva vo mne zostala bolesť z toho obdobia, kedy sa mi narodil mladší brat. Cítila som sa odsunutá na druhú koľaj a veľmi som túžila Anetku pred touto bolesťou ochrániť. Nech som sa snažila akokoľvek, Anet mi v tom čase stále dokola opakovala, že som hrozná mama.

Adamka som často uspávala v nosiči aj pol hodinu a hneď ako som ho položila, som utekala za ňou a vymýšľala jej program. A ona mi dokola hovorila, že som hrozná. Vždy, keď to povedala, som na to skočila a povedala som si: „Je to tak, som hrozná, práve teraz jej spôsobujem obrovskú bolesť, lebo sa určite cíti, že ju neľúbim dosť a takto mi to dáva najavo.“

A tak som ešte zvyšovala svoju snahu. Ešte viac som chcela byť s ňou a snažila som sa to všemožne skombinovať, aby bola spokojná- od Adamka som letela k Anetke a od nej zase k nemu. A ona stále častejšie tvrdila, že som hrozná. Už to bolo tak časté, že som to pomaly nevládala počúvať- keď som ju rozhojdala príliš silno alebo príliš slabo, príliš krátko alebo príliš dlho- stále to proste vychádzalo tak, že som hrozná. A ja som jej to verila.

Dávala som jej za pravdu. Traumatizujem ju, nedávam jej dosť- som hrozná. Keď opakovala asi tak každých 5 minút, aká som hrozná, začala som mať výbuchy zlosti. Kričala som na ňu, nech s tým prestane, že už to nechcem od nej počuť. Že robím všetko, čo môžem, že sa snažím a že stále jej to nestačí, že si to neváži, že viac už nestíham atď. atď. atď. Ona zostala vydesená stáť- nestáva sa až tak často, že takto kričím- a na konci môjho výlevu mi úplne pokojne povedala: „ Dobre prestanem, ale vidíš, aká si hrozná?“ 🙂

Dokonca mi to začala hovoriť v noci zo spánku. Keď som sa jej počas spánku v posteli otočila chrbtom, hneď mi oznámila, že som hrozná. Raz v noci som na ňu začala kričať na celý dom, nech s tým už prestane, či sa nemôžem ani v spánku otočiť na ktorú stranu chcem bez toho, aby som počúvala, aká som hrozná. Pobudila som celý dom, manžel prišiel vydesený z druhej izby, čo sa deje.

Odpovedala mi, samozrejme: „Môžeš sa otočiť kam chceš, ale si hrozná!“

Moje uvedomenie

Toto trvalo takmer dva mesiace. Dva mesiace som počúvala asi 10 krát za hodinu aká som hrozná. Bola som z toho veľmi vyčerpaná- z tej snahy venovať sa obom narovnako a z toho, že aj tak som bola stále hrozná. Mala som pocit, akoby nado mnou stále visel meč – sama seba som dostávala pod obrovský tlak, že sa musím snažiť a musím sa venovať a nemôžem si oddýchnuť, lebo keď uspím jedného, hneď treba bežať k druhému.

Až  po tejto dlhej dobe som si v jednej chvíli uvedomila, že Anetka to opakuje  stále dokola… a že nech spravím hocičo, stále som rovnako hrozná. Že neexistuje možnosť, ktorú by som mohla vybrať, aby to tak nebolo.

Uvedomila som si, že sú to len slová, ktorým ani poriadne nerozumie, len vidí, že na to neviem reagovať z nadhľadu… vidí, že ma tým dokáže zraniť, lebo si to sama o sebe myslím. Je to moje presvedčenie a ona mi ho iba zrkadlí. A tak ma zraňuje. Keď nehojdám dosť vysoko alebo dosť nízko, dosť dlho alebo naopak, pridlho, v každom prípade som bola hrozná. Keď sa nevenujem len jej, ale aj malému bračekovi.

Vtedy som sa sama zarazila ako dlho mi trvalo, kým som na to prišla! Nemohla som tomu uveriť! Napriek tomu, že už mala takmer 5 rokov a čo všetko sme už spolu zažili a preskákali, trvalo mi to celé dva mesiace! Kým som si uvedomila, že Anetka mi vlastne zrkadlí moju uviaznutú emóciu- že nech robím čo robím, stále sa cítim ako hrozná mama.

Síce rozumiem tomu, že keď sa u dieťaťa objaví nejaké rušivé správanie, vtedy sa za jeho slovami alebo činmi skrýva nejaká jeho nenaplnená potreba a jej slová: „Si hrozná,“ by sa dali preložiť ako: „Mami, chýbaš mi, potrebujem Ťa.“ No v tejto situácii som nedokázala reagovať na túto jej potrebu a reflektovať jej ju, napr. otázkou: „Potrebuješ byť so mnou?“ Keby som to dokázala, jej rušivé správanie by zakrátko vymizlo.

Nedokázala som vidieť jej potrebu, pretože som v sebe mala boľavú emóciu, ktorá mi to neumožňovala. A tak som neustále namiesto Anetky riešila seba. Moja uviaznutá emócia bola mojím filtrom cez ktorý som videla svet.

Čo nám spôsobujú uvizanuté emócie?

Uviaznuté emócie vznikajú v našom detstve, keď sme ako deti nemohli prežívať, čo sme potrebovali, nemohli sme sa hnevať, plakať, radovať..atď. V mojom prípade vo mne zostal uväznený pocit, že nie som dosť dobrá. A zároveň som v sebe mala uväznenú emóciu odsunutia- z obdobia, keď sa mi narodil mladší brat.

Uviaznuté emócie nám robia v živote šarapatu na všetkých úrovniach.

V každodennom živote sa cítime kvôli nim nanič.

Ja som sa napríklad každodenne cítila ako hrozná mama a ani som si to neuvedomovala. Zároveň som cítila každodenný nevedomý strach, aby som svojej dcérke nespôsobila utrpenie. Tento strach ma nútil robiť veci, ktoré ma vyčerpávali, ktoré som v skutočnosti robiť nechcela, ale mala som pocit, že nemám inú možnosť.

Tento strach a každodenný pocit zlyhania mi bránili cítiť radosť, ľahkosť, bránili mi užívať si bežné dni, pretože som neustále mala pocit, že musím robiť niečo, čo nechcem a aj tak som nanič.

Uviaznuté emócie nám ničia vzťahy. Práve preto, lebo kvôli nim nevidíme potreby druhého človeka, vtedy vidíme iba svoje zranenie a riešime vtedy iba seba: „Ako mi to môže hovoriť? Ako si to môže dovoliť? Ako môže byť taká necitlivá/ necitlivý? Keby sme v sebe toto zranenie nemali, vtedy by sme dokázali reagovať z pozície sily-  ja som ok, čo potrebuješ Ty?

V mojom prípade, keby som v sebe nemala svoje uviaznuté emócie, namiesto kriku na svoje dieťa, by som jej dokázala porozumieť. Vnímala by som, že za jej slovami je jej nenaplnená potreba byť blízko mňa. A aj keď by som jej ju nedokázala naplniť, dokázala by som jej vytvoriť priestor, v ktorom by túto svoju potrebu mohla pomenovať a bola by prijatá. Stačilo by povedať: „Túžiš by viac so mnou?“

Stačilo by pomenovať potrebu a ona by získala pocit, že je pochopená a prijatá. Cítila by, že to mám pod kontrolou. Že jej vytváram bezpečný priestor, aby ona mohla prežívať všetko. Aj pocit, že ma viac potrebuje.

Zároveň uviaznuté emócie ničia naše zdravie. Keď s nimi nevieme pracovať, spôsobujú v tele napätie, čo často končí rôznymi zdravotnými problémami.

No a v neposlednom rade naše emócie vytvárajú naše energeticko- magnetické pole. Ak sme plné hnevu, smútku, strachu a bolesti, rovnaké emócie obsahuje aj naše magnetické pole. A presne tieto kvality si do svojho života aj priťahujeme. Naše magnetické pole si ich priťahuje. Ak budeme plné radosti, uvoľnenia, hojnosti, spokojnosti, čo asi bude naše magnetické pole priťahovať do nášho života? Nie nadarmo sa vraví, vrana k vrane sadá 😊.

Toto je jeden z príkladov z môjho vlastného života, vďaka ktorému som si uvedomila, aké nesmierne dôležité je vedieť pracovať s vlastnými emóciami. Každý deň zažívam takýchto príkladov niekoľko. Na seba aj na ľuďoch okolo mňa.

Ako z toho von?

Ak nevieme pracovať s vlastným emocionálnym prežívaním, je takmer nemožné žiť spokojný, zdravý a naplnený život, mať harmonické vzťahy. Aspoň teda na základe mojej skúsenosti.

Keď som si uvedomila svoje uviaznuté emócie, nasledoval proces ich prijatia a následne rozpúšťania cez láskavosť k sebe.

Uvedomila som si, že môj pocit, že nie som dosť dobrá spôsobuje moja uviaznutá emócia. Keď ju odstránim, zmizne aj tento pocit a ja ho môžem nahradiť niečím príjemnejším, niečím, čo ma podporí. A tak som svoju pôvodnú emóciu nahradila láskavosťou k sebe:

Uvedomila som si, že rozhodne nie som dokonalá mama a robím more chýb. No som tou najlepšou mamou, akou práve teraz dokážem byť a svoje deti milujem. Každú sekundu svojho života mi záleží na tom, aby boli spokojné a šťastné a robím všetko preto, aby to tak bolo. A to stačí. Viac netreba.

Som dosť dobrá. Dosť dobrá mama. Dosť dobrá žena. Manželka, sestra, dcéra, kamoška. A ty tiež 😊. Zaslúžim si všetku láskavosť na svete. A Ty tiež :).

Keď som si to uvedomila a so svojimi emóciami popracovala, dokázala som na Anetkine útoky reagovať úplne inak. Už ma nezraňovali jej slová. Vedela som, že nie sú pravdivé. Dokázala som reagovať z nadhľadu a vnímať to, čo je za nimi. Behom jedného dňa sa potom jej správanie vytratilo. Prestala to hovoriť, opakovať stále dokola. Občas to ešte použila, v kritickej chvíli, ale ja už som vedela ako na to. V takejto podobe sa to už viac neobjavilo.

Prečo Vám to všetko píšem?

Pretože naozaj každý deň vidím ako veľmi my ženy potrebujeme vedieť narábať so svojimi emóciami. Ako veľmi nám ovplyvňujú naše životy, našu spokojnosť, vnímanie nás samých aj naše vzťahy.

My ženy máme v sebe obrovský potenciál, potenciál byť majsterkami vzťahov- vytvárať kvalitné a harmonické vzťahy- so sebou aj s inými. To nás robí spokojnými a naplnenými, šťastnými ženami.

Na záver mám pre všetky z Vás, ktoré láka ovládnuť toto majstrovstvo jeden tip ako začať. Umenie práce s emóciami spočíva v tom, že namiesto ukazovania prstom na iných- či už na naše deti, partnera, rodičov, svokrovcov, kamošky- obrátime pozornosť na seba, do seba a spýtame sa: „Ako sa v tejto situácii cítim ja?“

Keď si svoju emóciu dokážeš pomenovať, je to prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby si s ňou ďalej dokázala pracovať.