V zajatí pocitov viny

Mám trochu stiahnutý žalúdok. Idem totiž pre svoje dieťa do škôlky a bojím sa ako nám to dnes pôjde. Či sa bude chcieť obliecť alebo mi zase spraví cirkus, či bude chcieť vôbec odísť a potom nastúpiť do auta…

Keď sa obliekala, hodila sa o zem, nechcela si obuť topánky a pri odchode z budovy som ju musela silno držať na rukách, lebo sa metala a kopala na všetky strany. Samozrejme, že si nechcela sadnúť do autosedačky a na nákup už som s ňou radšej ani nešla.

Bola som celá spotená, dokopaná od malej, zúfalá a unavená. Nerozumiem, prečo toto robí. A takmer vždy iba pri mne. Je to pre mňa neskutočne vyčerpávajúce, stresujúce a únavné. Cítim sa ako najnemožnejšia mama pod slnkom. Neviem si poradiť ani s vlastným dieťaťom.

Kde robím chybu?

Čo stále robím zle? Prečo sa moje dieťa takto správa? A prečo iba pri mne? Asi by som mala odísť, lebo zrejme som príčinou všetkých problémov ja.

Takúto alebo podobnú situáciu zažila počas materstva asi takmer každá z nás. Naše dieťa nechce spolupracovať a my sa cítime neskutočne trápne, nemožne a vinne. Že sme zlyhali na plnej čiare a že sme to vlastne celé po*rali.

Aj mne sa to často dialo. V začiatkoch svojho materstva som sa často vinila za to, keď moja dcérka bola uplakaná, nechcela spolupracovať alebo sa u nej objavilo nejaké rušivé správanie. Stále som sa pýtala samej seba, kde som zase spravila chybu? Čo stále robím tak zásadne zle, že moje dieťa sa potrebuje prejavovať takýmto nepríjemným spôsobom?

Keď sa mi podarilo prísť na príčinu problému, na nejaký čas sa nám uľavilo a potom prišla novú výzva. A ja som zase upadla do rovnakých pocitov viny. Čo zase robím zle? Kde zase robím chybu? Čo mám ešte na sebe zmeniť, aby malá bola spokojná? Aby sa nám nediali tie náročné stresujúce situácie?

Bolo to nesmierne vyčerpávajúce byť neustále v móde pocitov viny. Mať pocit, že všetko robím zle a nech sa snažím akokoľvek, stále je to málo. Hnalo ma to stále viac a viac do výkonu, stále viac som čítala, skúšala, analyzovala seba a hľadala odpovede na otázku: Čo robím zle?

Môj racionálny mozog hľadal neustále odpoveď …

Môj racionálny mozog hľadal neustále odpoveď na túto otázku a skúšal všetko možné, vymýšľal nápady a hľadal riešenia, nejakú zázračnú metódu, ktorú, keď začnem používať, moje dieťa bude spokojnejšie a bude chcieť spolupracovať. Pritom všetkom mi vôbec nikdy nenapadlo, že to nemusí súvisieť iba so mnou…

Takto to išlo dva a pol roka a ja som sa cítila čoraz vyčerpanejšia, s čoraz väčšími bolesťami hlavy. Cyklila som sa v rovnakých myšlienkach a môj mozog ponúkal stále nové a nové riešenia a možnosti. Ešte toto skús a tamto skús a takto sa na to pozri a takto si to analyzuj…
Všetky tie riešenia však boli iba v rámci mojich pocitov viny, neponúkol mi možnosť napr.: nechaj to tak, uvoľni sa, neboj sa, dobre to dopadne. Bola som v tom úplne ponorená a ani som si nevšimla, že sa mi akosi začala vytrácať radosť zo života a výčitky ma pohlcovali čím ďalej tým viac.

Stačilo sa inak opýtať…

Dnes viem, že sa stačilo inak opýtať. Namiesto Čo robím zle? Si položiť otázku: Ako sa vlastne cítim, keď je moja dcérka nespokojná?
Odpoveďou by bolo: Cítim sa ako mama, ktorá zlyhala. Cítim sa vinná za dcérkinu nespokojnosť. Cítim sa ako nie dosť dobrá mama.

Trvalo mi takmer tri roky kým som prišla na to, že to tak nemusí zostať, že sa s tým dá pracovať a že ja si môžem VYBRAŤ AKO SA BUDEM CÍTIŤ.

Že nemusím automaticky cítiť prednadstavené emócie, ktoré som si vybrala niekedy v detstve a odvtedy ich pravidelne opakujem a tým trýznim samú seba, ale že si môžem VYTVORIŤ nové. Také, ktoré ma podporia a ktoré budú pre mňa príjemné. Také, ktoré mi rozlejú pohodu a harmóniu do celého tela :).

Toto bolo pre mňa zlomové poznanie. Že nemusím čakať, až sa zmení situácia, až podmienky budú priaznivejšie, až dieťa podrastie, až… Ale že sa môžem hneď teraz začať cítiť lepšie. Stačí sa ROZHODNÚŤ A VYTVORIŤ si nové prežívanie.

O jednej účinnej technike, vďaka ktorej si dokážeme vytvoriť v tele príjemné emócie a tým nastoliť pocit spokojnosti a harmónie som napísala eBook zdarma a vytvorila k nemu aj meditáciu.

Stiahnuť si ho a naučiť sa vytvárať v tele príjemné emócie môžete TU.

Čo sa vlastne dialo v mojom mozgu

Môj emocionálny mozog bol plný emócií viny, zlyhania a pocitu, že nie som dosť dobrá mama. Tieto emócie boli mojím filtrom, cez ktorý som sa pozerala na svet a cez ktorý som si tento svet vysvetľovala.
To znamená, že všetko, čo sa mi udialo, som si vysvetľovala, že je to preto, lebo nie som dosť dobrá, lebo som spravila niekde chybu atď. Dcérkino správanie, nech malo akúkoľvek príčinu, som si vždy vzťahovala na seba, že sa tak správa preto, lebo ja zlyhávam.

Môj racionálny mozog (=neokortex) hľadal riešenie, ako mi pomôcť. On však mohol hľadať riešenia len v rámci filtra, ktorý som mu nadstavila.

Môj emocionálny mozog mu vyslal povel: Som vinná, zlyhávam. Vymysli niečo, aby to tak nebolo. A on pátral, hľadal, analyzoval, získaval stále viac informácii o tom, ako prestať zlyhávať. Išiel stále na väčšie a väčšie obrátky, lebo nech prišiel na čokoľvek, všetko zlyhalo. Filter sa totiž nezmenil. Je to akoby som sa pozerala na svet cez okuliare s nápisom som nanič. Kým som si ich nezložila, všetky riešenia mi iba potvrdzovali moje presvedčenie.

Hoci som skúšala a hľadala všetko možné, moje okuliare (= emocionálny mozog) boli plné pocitov viny a tak zákonite žiadne riešenie nemohlo priniesť spokojnosť.

A bohužiaľ, racionálny mozog je v takejto situácii úplne bezradný. Ako sme si vysvetlili v tomto článku , on je iba výkonný orgán, ale smer udáva emocionálny mozog.

Keď je však emocionálny mozog plný uviaznutých emócií, potom nám nadiktuje zlý smer a racionálny mozog nemôže prísť k cieľu. A tak sa cyklí a cyklí, hľadá nové a nové riešenia a všetko je márne. Nič nepomáha…

Až do chvíle… Kým som si nezložila okuliare!

V preklade to znamená: Až do chvíle, kým som neprišla na to, že svoj emocionálny mozog potrebujem oslobodiť od nahromadených pocitov viny, zlyhania a pocitu, že nie som dosť dobrá.

V momente, keď v mojom emocionálnom mozgu nebudú tieto emócie zlyhávania, moje okuliare sú čisté a jasné, moja navigácia v podobe emocionálneho mozgu dokáže zadať úplne jasný smer a racionálny mozog si potom hravo poradí s riešením.

V praxi to znamená, že vďaka premene otázky: Čo robím zle? Na otázku: Ako sa vlastne cítim? Som dokázala identifikovať svoje emócie, ktoré mi spôsobovali trápenie. Následne som ich začala premieňať na príjemné, ktoré ma podporili.

Svoje pocity viny som začala premieňať na láskavosť a súcit k sebe, pocity zlyhania na pocit, že som dosť dobrá, taká aká som a že robím to najlepšie, čo viem. Lepšie netreba. Začala som sa učiť si odpúšťať.

Vďaka tomuto procesu mi padol obrovský kameň zo srdca. Zhodila som svoje okuliare utrpenia a potom som dokázala vnímať svoju dcérku bez toho, že by som si jej správanie prekladala ako moje zlyhanie.

Zrazu mi môj racionálny mozog bol schopný priniesť celú paletu podporných riešení. Hovoril mi napríklad: Je to len obdobie, to určite prejde. Robíš, čo môžeš, lepšie to teraz nejde, tak sa netráp, dôveruj, že to dobre dopadne. Každý máme horšie a lepšie dni, nemusí ísť všetko vždy hladko. No a čo, že občas nechce spolupracovať, je to v poriadku. Uč sa prijímať ju aj takú. Nechci od nej dokonalosť. Kým som mala svoje okuliare s filtrom pocitu viny, ničomu z tohto by som neuverila.

Vďaka tomu, že som si spracovala svoje emócie, ktoré dlhé roky spali v mojom emocionálnom mozgu a zobudili sa naplno až v čase, kedy som sa stala mamou, som vystúpila z bludného kruhu nepríjemných emócií a následných myšlienok, ktoré podporujú tieto nepríjemné emócie.

Zásadné poznanie

Sama som na vlastnej koži zistila, že perfektne fungujúci racionálny mozog mi nestačí k spokojnému a naplnenému životu. Ak je emočný mozog plný uviaznutých ťažkých emócií, racionálny mozog sa potom stáva akýmsi otrokárom, ktorý pracuje pre tieto ťažké emócie a spôsobuje ešte hlbšie zacyklenie do problému.

Úľavu a väčšiu spokojnosť mi do života prinieslo až to, keď som sa naučila pracovať so svojimi citmi a emóciami, so svojím emocionálnym mozgom.

Keď som to zmákla, až potom sa mi racionálny mozog stal perfektným pomocníkom a podporovateľom.