Kamarátka s deťmi je u nás na návšteve. Môj Adamko (21 mesiacov) je dnes od rána mrzutý, nič ho nebaví, je nervózny a najradšej by celý deň iba pil mlieko z prsníka. To jediné ho upokojí. Ani návštevu si neužíva, nechce sa hrať s deťmi, väčšinou iba poplakáva pri mne a pýta si mliečko. Zrazu sa otočí a skôr ako stihne niekto z nás zareagovať, stiahne obrus zo stola aj s vázou s vodou a kvetmi.
Našťastie sa nebuchol, nič sa nerozbilo, voda vytiekla na podlahu, takže sme to iba utreli, do váze naliali novú a všetko bolo ako predtým. Žiadne trvalé následky 😊.
Hneď ako sme upratali, som si malého zobrala na ruky a išla som sa s ním prejsť, tak aby sme boli iba sami dvaja.
Keď som sa s ním vrátila späť za kamarátkou, tá na mňa spustila:
„To mu akože ani nič nepovieš? Vôbec ho za to nevyhrešíš? Iba si ho zoberieš na ruky a vôbec naňho nezvýšiš hlas? No u nás toto neexistuje! Mne keby toto môj malý spravil, tak s ním narobím taký cirkus, že by videl! Nech si zapamätá, že toto si teda dovoľovať nemôže!“
Áno, chápem, môže to vyzerať tak, že som vlastne NIČ nespravila. Na prvý pohľad som ho vlastne bez slov vzala na ruky a odišla s ním preč. Žiaden výchovný zásah, žiadne ponaučenie, žiadne rodičovské činy, ktoré by v očiach iných dospelých zo mňa spravili schopnú matku 😊. No proste NIČ.
Idem Vám teda vysvetliť to naše spoločné NIČ:
Zobrala som si ho na ruky a išli sme sa prejsť. Pýtala som sa ho, čo sa mu deje, či ho niečo trápi alebo bolí. Pravdepodobne ho trápia zadné stoličky, ktoré sa pomaly začínajú rezať von. Samozrejme, ešte nevie rozprávať a niekto by mohol namietať, že mi vlastne nerozumie, nevie, čo sa ho pýtam.
Som však presvedčená o tom, že aj keby nerozumie slovám, ktoré mu hovorím, zaručene vníma moje prežívanie, moje prijatie a lásku smerom k nemu, priestor bezpečia, ktorý som mu vytvorila tým, že som sa ho spýtala, ako sa CÍTI.
Vďaka tomu sa začal cítiť v BEZPEČÍ. Vedel, že svoje city môže prežiť, hoci sú aj náročné. Ako napríklad nervozita alebo hnev.
Tým teraz nemyslím, že ho podporujem v tom, aby hádzal vázy zo stolov. Podstata je v tom, že sa V PRVOM KROKU NEZAMERIAVAM NA TO, ČO SPRAVIL, ALE NA TO AKO SA ASI CÍTIL, KEĎ TAKÉ NIEČO POTREBOVAL SPRAVIŤ. A venujem najskôr pozornosť jeho prežívaniu, nie jeho správaniu.
V momente, ako som si ho zobrala a spýtala sa, či ho niečo trápi, položil si hlavičku na moje plece a začal mi niečo vysvetľovať svojou rečou.
Vôbec som mu nerozumela, ale to nevadí, pretože som CÍTILA, že sa uvoľnil. Uvoľnil sa mi v náručí a odpočíval, zmenilo sa jeho prežívanie. Už nebol nervózny ani podráždený, nepotreboval zhadzovať veci, ani nič ničiť. Iba na mne tíško ležal s hlavičkou na mojom pleci.
Po chvíli, keď som cítila, že už je v poriadku, že jeho hnev je úplne preč a on MA DOKÁŽE VNÍMAŤ, tak som začala riešiť to, čo spravil.
Povedala som mu, že ma mrzí, že sa cíti zle a že je to v poriadku, každý máme svoj zlý deň. Zároveň som mu vysvetlila, že sa môže cítiť zle, no nechcem, aby ťahal obrusy a vázy zo stola, lebo vtedy sa cítim nepríjemne ja.
Viem, je ešte malý a pravdepodobne to isté alebo niečo podobné spaví zas, keď mu bude nanič. Moje slová zatiaľ nemajú účinok a žiaden efekt. Zatiaľ. No som stopercentne presvedčená, že efekt sa dostaví. Síce to trvá dlhšie a je to náročnejšie ako postupy v klasickej výchove, mne to stojí za to.
Ak by sme chceli vidieť výsledok hneď, zrejme by bolo oveľa účinnejšie poriadne skríknuť alebo mu trochu dať po plienke. Ale aj to vedie postupne skôr ku vzdoru a výbuchom zlosti a to, čo tým zaručene dosiahneme je, že dieťa nám prestáva dôverovať, vie, že nie je pri nás v bezpečí…
A ako zvyknú mnohí z nás dospelých hovoriť, že ešte z nikoho neubudlo a všetci sme tu, aj keď sme občas dostali po zadku… veď práve, všetci sme tu, jeden vedľa druhého s plnými telami a hlavami ťažkých boľavých emócií.
Prístup klasickej výchovy vychádza z teórie podmieňovania. To znamená, že ak dieťa spraví niečo dobré, tak ho chválime. Tento dobrý čin sa mu vďaka pochvale spojí s príjemnou emóciou (cíti sa ocenené) a vďaka tomu takýto typ správania bude opakovať čo najčastejšie. Ak spraví niečo zlé, tak ho trestáme. Opäť sa mu jeho priestupok spojí vďaka trestu s emóciou, tentokrát nepríjemnou (cíti sa odmietnuté) a tým pádom predpokladáme, že to nebude opakovať.
Nikto sa nezaoberá tým, ako sa dieťa cíti, čo prežíva. Ideme len po povrchu, riešime iba to, čo je vidieť.
No naozaj nám to takto stačí?
Niekedy mám pocit, že napriek tomu, že veda a technika nám ide míľovými krokmi vpred a my sme stále informovanejší a inteligentnejší, tak čo sa týka prístupu k deťom, sebe samým, iným ľuďom, zasekli sme sa niekde v dobe kamennej.
Dnes už máme množstvo informácií o tom, ako funguje náš mozog. A vďaka nim vieme povedať, že prístup klasickej výchovy môže byť síce efektívny v okamžitom odstraňovaní vonkajšieho nežiaduceho správania, no prináša so sebou nežiadúce účinky. Aké?
V našom mozgu sa nachádza tzv. neokortex- je to šedá mozgová kôra, racionálny mozog. Vďaka nemu sme schopní racionálne myslieť, byť logickí, inteligentní, rozhodovať sa, pamätať si, konať. Túto časť mozgu trénujeme tým, že sa vzdelávame, učíme sa myslieť logicky, získavame informácie atď. Náš momentálny systém vzdelávania aj výchovy je nadstavený tak, že túto časť mozgu trénujeme naozaj precízne.
Racionálny mozog si môžeme predstaviť ako akýsi náš dopravný prostriedok k cieľu. Vie spraviť akčné kroky, aby sme dosiahli to, po čom túžime, čo potrebujeme.
Zároveň však máme aj inú časť mozgu, tzv. emočný mozog – ten je zodpovedný za rozpoznávanie a spracovanie citov a emócií.
Emočný mozog je náš kompas, akýsi navigátor. Prostredníctvom toho, že spracúva naše city a emócie, nám udáva v živote smer, pomáha nám rozhodnúť sa, našepkáva nám, akým smerom sa ubrať, aby sme boli spokojní, naplnení a náš život nás bavil. Zároveň nám umožňuje cítiť sa v živote dobre, spokojne, radostne, šťastne. Pod podmienkou, že tieto krásne city nie sú zahádzané nánosom ťažkých boľavých emócií.
EMOČNÝ MOZOG povie KAM a RACIONÁLNY MOZOG vie AKO nás tam dopraviť.
Jeden bez druhého si neporadia. Preto v ideálnom prípade by mal byť emočný a racionálny mozog v harmónii, súlade.
Čo sa však deje v prístupe klasickej výchovy? Klasická výchova sa nezaujíma o to ako sa dieťa cíti a rieši iba vonkajšie neprípustné správanie, ktoré chce hneď a zaraz odstrániť.
Lenže dieťa sa tak správa preto, lebo sa nejako cíti. Napr. sa cíti podráždené, tak zhodí vázu zo stola. Ak sa cíti podráždené, POTREBUJE upokojiť a pochopiť. Teda za každým jeho citom je nejaká POTREBA.
Ak my túto potrebu nevidíme, lebo riešime len povrch veci- správanie dieťaťa, potom táto potreba nie je uspokojená a z neuspokojenej potreby vzniká BOĽAVÁ EMÓCIA, ktorá sa ukladá v mozgu a tele.
V našom príklade by u dieťaťa mohla vzniknúť boľavá emócia nepochopenia a neprijatia- pocit, že jeho prežívanie nie je dôležité= že on sám nie je dôležitý.
Pretože my ľudia často máme tendenciu identifikovať sa s tým, čo cítime a kým sa s našimi emóciami nenaučíme pracovať, platí tu pravidlo (u detí platí na sto percent), že ak niekto odmieta to, čo cítim znamená to, že odmieta mňa. Že ma neľúbi. Že nie som dôležitý, že za to nestojím. Prípadne, že by som sa mal cítiť inak, že som mnou proste niečo nie je v poriadku. Asi nie som dosť dobrý, som nejaký pokazený alebo čo.
Takže pre deti znamená uznávanie ich citov vlastne vyjadrovanie lásky a pochopenia k nim.
Ak dieťa ukáže ako sa cíti a rodič mu vyjadrí lásku a pochopenie- dieťaťu sa v mozgu vďaka tomu vytvorí životaschopný vzorec, ktorý podporuje jeho psychické aj fyzické zdravie. Toto vedie k rovnováhe, harmónii, spokojnosti, zdraviu. Dieťa pochopí, že ak sa nejako cíti, rodič tomu porozumie a vytvorí mu bezpečné prostredie plné lásky a prijatia, aby sa tak cítiť mohlo. Tento cit je prežitý, potreba uspokojená a dieťa sa cíti prijaté a milované, cíti, že jeho city aj potreby sú dôležité.
Ale pozor! Dvojročné dieťa nevie prísť za svojou mamou a povedať jej: ,,Počúvaj mami, dnes som nejaký rozladený, je mi úplne nanič, potreboval by som pokoj a byť iba pri tebe.“ Toto oni nevedia, oni nám svoj cit ukážu cez správanie- napr. že zhodia vázu zo stola. Preto v prvej chvíli nemôžeme riešiť správanie dieťaťa, ale to, ČO JE POD TÝMTO SPRÁVANÍM. ČO HO VYVOLALO. A TO JE TEN CIT, na ktorý máme reagovať.
Ak však dieťa ukáže ako sa cíti a rodič ho za jeho pociťovanie odsúdi, potom sa v jeho mozgu vytvorí vzorec, ktorý nie je životaschopný- t.j., že nemôžem vyjadrovať ako sa cítim, lebo nebudem pochopený, budem odmietnutý, asi vtedy nie som dosť dobrý… a odvtedy v každej podobnej situácii budem reagovať na základe tohto vzorca- necíť to, čo cítiš, nie si dosť dobrý, si odmietaný, nepochopený…
Toto vytvára obrovský tlak v našom vnútri- v našom tele, kedy naše city nemôžu byť autenticky vyjadrované, naše potreby sú neuspokojené a preto vznikajú potlačené boľavé emócie, ktoré sa prejavia u detí najneskôr v čase dospievania- sú významným faktorom vzniku psychických porúch- rôznych úzkostí, depresií, závislostí, sebapoškodzovania, sebaodmietania až sebanenávisti, porúch príjmu potravy, atď. A vo fyzickej rovine môže ísť o rôzne autoimunitné ochorenia alebo problémy s trávením, hormonálnu nerovnováhu atď.
Keď máme v sebe veľa potlačených citov= veľa potlačených potrieb, na základe týchto potlačených potrieb vzniká množstvo boľavých emócií- sú ako filter, cez ktorý hľadíme na svet- všetko, čo sa nám deje si prekladáme cez tento filter. Napr. nezaslúžim si nič dobré, môžem dovoliť, aby mi druhí ubližovali, lebo si to vlastne sám zaslúžim, dokonca som tomu na vine. Ak chcem, aby som zapadol do partie, musím robiť, čo mi povedia, lebo inak ma vylúčia a nebudem nikam patriť, nikto ma nebude chcieť…
Ak ste videli rozprávku Ľadové kráľovstvo I, tam to bolo super vysvetlené. Elsa si stále dokola opakovala- necíť, necíť- lenže ak sa trochu prestala ovládať, dostala sa do trochu kritickejšej situácie, tak z nej jej potlačené city, ktoré sa premenili na boľavé emócie chrlili hlava nehlava v podobe ľadu, ktorý ublížil aj tým najbližším, keď ich zasiahol. Preto bola zavretá v izbe, kde sa snažila necítiť a postupne tam zomierala. Pretože ak človek necíti, tak zomiera. Až keď sa naučila ovládať svoje emócie a vyjadrovať svoje city, naučila sa vlastne ovládať svoju magickú silu- umenie života :).
Pre nás rodičov je často autentické vyjadrovanie citov našich detí veľmi stresujúce. Bojíme sa toho, keď sa naše deti hnevajú, zúria, kričia. Chceme to hneď zastaviť. A tak v momente ako dieťa prejaví čo len náznak citu- hnevu, zlosti, frustrácie, ale aj výskotu, kriku, radosti- my kričíme STOP! Už aj prestaň! Hádam sa nebudeš správať ako opica!
V dobrej viere, že keď tomu zabránime, tak TO vlastne zmizne, si neuvedomujeme, že ono TO nezmizne, ale zostane TO potlačené v emočnom mozgu dieťaťa a v jeho tele a tým TO zabraňuje v jeho správnom fungovaní a spôsobuje to psychické aj fyzické problémy.
Zároveň často veľmi úzkostne dbáme na školský úspech svojich detí a svedomito ich pripravujeme, trénujeme, precvičujeme. Vozíme ich na rôzne krúžky a súťaže a odmieňame za všetky úspechy. Vďaka tomu všetkému je racionálny mozog doslova šampiónom. Oproti tomu emočný mozog je v troskách. City si nevšímame, tvárime sa, že ich nemáme.
City sú našou navigáciou. Mali by sme sa nimi riadiť- ukazujú nám správny smer- kam ísť, ako sa v živote rozhodovať, čo je pre nás to pravé, aby sme sa cítili spokojní, šťastní, naplnení. Lenže keď máme plné telo a mozog boľavých emócií, k citom sa vôbec nedostaneme a ani im neveríme. Sú skryté hlboko pod nánosom emócií. Tieto boľavé emócie sú tie, ktoré nás riadia.
Napr. skúsenosť z mojej praxe: žena- mamina, ktorá má v sebe boľavé emócie menejcennosti a je o sebe presvedčená, že je nanič, nikdy neuverí tomu, že pod týmito boľavými emóciami sa skrýva cit láskavosti k sebe, súcitu so sebou, prijatia samej seba- že si zaslúži lásku, pochopenie, prijatie, že je dosť dobrá, taká, aká je. Neuverí tomu, stále dokola ma totiž presviedča, že to vôbec nie. Že všetci naokolo sú úžasní, jedine ona je úplne mimo. Úplne nemožná.
Náš život teda riadia naše emočné zranenia. Obraz o nás samých riadia naše emočné zranenia. Nevyberáme si potom prácu, ktorá nás napĺňa, ale takú, kde si neustále budeme dokazovať našu sebahodnotu, lebo inak sa cítime úplne nemožne. A tak nás práca vlastne nebaví a cítime sa v nej neustále pod tlakom, ale tým, že nám sýti našu neuspokojenú potrebu sebahodnoty, tak v nej zostávame. V živote potom robíme voľby nie na základe toho, čo skutočne chceme, ale na základe toho, aby sme necítili emocionálnu bolesť, ktorej máme plné telo.
Keby som k tomu mala vymyslieť prirovnanie, je to akoby sme pripravovali pre svoje deti nádherné nablýskané špičkové Ferrari (=dokonale inteligentný a vzdelaný racionálny mozog), ale volant v ňom nefunguje (=emočný mozog plný potlačených emócií).
Takže nežiadúcim účinkom klasickej výchovy je, že pre deti síce pripraví nádherné auto (= racio mozog), ale nedostanú sa na ňom ani z parkoviska príp. z garáže, lebo je v ňom nie je volat (= emočný mozog).
V tom lepšom prípade v ňom prejdú do práce a späť a v tejto oblasti sú špičkové, no v ostatných oblastiach nevedia nájsť radosť, naplnenie, vnútornú pohodu. Chodia na svojom perfektom aute v bludnom kole a nevedia nájsť cestu von. Keďže nevedia používať svoj emočný mozog, nevedia vytvárať ani spokojné vzťahy, a tak na tých svojich krásnych a nablýskaných autách začnú jeden do druhého narážať. Snažia sa to vyriešiť, no bez volantu to nejde. Samotné krásne auto je na riešenie prikrátke.
O jednom príklade toho, ako sa nefunkčný emočný mozog prejavuje v dospelosti, píšem v tomto článku. Na tomto príklade môžeme krásne pochopiť ako prežíva človek určité situácie v dospelosti, pokiaľ sa v detstve nenaučil pracovať so svojimi citmi a emóciami. Našťastie, že sa to všetko dá v dospelosti dobehnúť, ale keďže dnes už máme množstvo informácií, môžeme to tým našim deťom o trošku uľahčiť.
Samozrejme, ani opačne by to nebola výhra. Mať perfektné riadenie v aute, ktoré sa rozpadáva, to by sme ďaleko tiež nezašli. Takáto kombinácia však nie je taká obvyklá.
Naša spoločnosť kladie vysoké nároky na výkon a inteligenciu, úspešnosť v škole, práci. Teda pracuje iba s racionálnym mozgom (= neokortexom). To je však iba polovica úspechu. Vďaka tomu máme šikovné a inteligentné deti, talentované a nadané. Ale nešťastné…
K tomu potrebujeme ešte správne fungujúci emočný mozog, ktorý zabezpečí, aby sa vedeli v živote správne orientovať a vďaka tomu robili voľby, ktoré im prinesú spokojnosť, radosť a harmonické vzťahy.
Preto potrebujeme rovnováhu, harmóniu, súlad medzi oboma mozgami.
A ten som v klasickej výchove nenašla. Preto vychovávam inak 😊.