Ženy myslia v kruhoch, muži v čiarach

Na prvý pohľad sa môže zdať, že táto téma nesúvisí s tým, čomu sa venujem- so zdravým emocionálnym prežívaním, no opak je pravdou.

Keď som pochopila ako funguje ženský mozog a ako ten mužský, dokázala som lepšie porozumieť sebe, aj svojmu mužovi a vďaka tomu som sa dokázala oveľa lepšie cítiť v mnohých situáciách a sama v sebe. Predtým by som sa možno začala cítiť nemožná, nie dosť dobrá, možno by som sa urazila na to, keď môj muž adresoval nejakú poznámku smerom k môjmu štýlu práce, povedzme to tak :D. Chcela by som sa meniť alebo zhodiť ten jeho štýl, aby som mu to vrátila… Alebo dokázať sama sebe a vlastne aj jemu, že som dosť dobrá a že to všetko zvládnem…

Dnes však, vďaka tomu, že viem kto som a ako fungujem, som vyrovnaná s tým ako to mám ja a ako to má môj muž- alebo teda všeobecne muži. Dokážem sa na seba aj naňho pozrieť z nadhľadu (jasné, že nie vždy ale občas sa mi to podarí… Nemusím sa uraziť ani nikomu nič dokazovať a skôr ma to rozosmieva ako hnevá.

Tak teda poďme k veci. Prečo ženy myslia v kruhoch a muži v čiarach?

Je tomu tak preto, lebo ženský mozog je zaplavený oxytocínom- vzťahovým hormónom, ktorý spôsobí, že ženám sa dokonale prepojí pravá a ľavá hemisféra mozgu.

V bežnom živote to znamená asi toto:

Môj bežný postup práce u nás doma: Dám zovrieť vodu na čaj a zatiaľ, kým sa zovrie, umývam riad. Popri tom, ako umývam riad, zistím, že nemám v kuchyni utierku na utretie- idem pre ňu do spálne. Po zbadám, že sú otvorené dvere na WC, idem ich zavrieť, ale všimnem si, že tam chýba papier. Idem do technickej pre papier. Tu si všimnem, že doprala práčka- vyberiem z nej prádlo. Nemám ho kde usušiť, lebo na sušiaku je suché prádlo z minulého prania, preto ho pozvesujem a zanesiem do spálne.

Po ceste si všimnem, že kvetina na chodbe je zvädnutá- polejem ju. Ako idem do kúpeľne pre vodu, vidím v umývadle pohádzane Anetkine poháriky- nesiem jej ich do detskej, kde je rozhádzaná posteľ- usteliem. Detská je pri technickej a tak mi napadne, že veď som nevyvešala to doprané prádlo- idem ho vyvešať- nesiem ho von, prechádzam cez kuchyňu.

Tu vidím, že riad, ktorý som umývala nie je utretý a spomeniem si, že som vlastne na začiatku išla pre utierku do spálne… takže sa opäť vydám do spálne pre utierku a vraciam sa späť do kuchyne, kde  som pred dvadsiatimi minútami nechala neutretý riad. Voda na čaj už je vyvretá na varnej doske a vlažná, takže ju poutieram a dám ju zovrieť ešte raz…

Fakt je, že to nedokážem spraviť inak :-D. Môj muž to vôbec nechápe, príde mu to ako úplný chaos.

Muži totiž majú mozog zaplavený testosterónom. Hormón, ktorý zabezpečí dokonalé predo-zadné prepojenie ľavej hemisféry a pravej hemisféry- nie dokopy, ale každej zvlášť.

Jeho postup práce: Dá postaviť vodu na čaj a čaká pri nej, kým sa zovrie. Bodka. Potom zaleje čaj a čaká pri ňom, kým sa vylúhuje. Bodka. Naleje si čaj, vypije ho. Bodka. Umýva riady, pošle ma pre utierku, utiera riady. Bodka. Vyberie prádlo z práčky, pýta sa ma, kde ho zavesí- zvesím mu usušené prádlo a vyberiem sušiak- zavesí prádlo. Bodka. Keď náhodou príde dovnútra v čase, kedy ja robím koliečko po dome tak proste iba stojí s otvorenými ústami a pozerá sa. A nechápe ako môžem nechať niečo nedokončené a ísť robiť medzitým niečo iné, potom zase nechať to a vrátiť sa k tomu prvému…

A presne toto je ono :). Muži sú zameraní na cieľ- výsledok. Keď niečo robia, ich mozog je úplne pohltený touto činnosťou a ostatné časti mozgu sú vtedy vypnuté. Vedia dotiahnuť veci do konca a vedia ako na to, keď chcú niečo dosiahnuť- idú si proste priamou čiarou pre to :). Mužská energia to je výkon, akcia, konanie zamerané na cieľ.

My ženy máme zase asociačné myslenie- to znamená, že keď robíme jednu činnosť, náš mozog k nej automaticky priraďuje podobné činnosti, podobné myšlienky- všetko je so všetkým dokonalo prepojené. Dokážeme myslieť v súvislostiach a vnímať celok, dokážeme vnímať emócie a tvoriť vzťahy, používame svoju intuíciu, zatiaľ čo nám ľahšie môže uniknúť cieľ.

Nechcem tým napísať, že buď muži alebo ženy sú na tom lepšie, vyspelejšie, šikovnejšie atď. Práve naopak- podľa mňa je tu krásne vidieť, ako sa dopĺňame, ako sa potrebujeme. Pripadá mi to ako na pretekoch rally.

Vždy je tam jeden, ktorý drží volant a riadi. Bez neho by sa auto nepohlo, nebolo by dosť rýchle, nedosiahlo by cieľ. A potom je tam ten, ktorý naviguje kadiaľ ísť. Číta mapu. Bez neho by zase netrafili cieľ, nepoznali by cestu. A presne takto je to vo vzťahu- ten šofér to je muž a navigátor, to je žena.

Na to aby žena mohla byť dobrým navigátorom, aby dokázala navigovať, potrebuje sa prepojiť so svojou intuíciou, so svojou ženskou múdrosťou. Tá sa skrýva v jej tele a jej jazykom sú naše city. Keďže nám ako malinkým dievčatkám často cítiť zakazovali, hovorili nám napr. dobré dievčatko sa takto nehnevá a nevykrikuje, neblázni sa tak, neplač- veľké deti neplačú…atď. Takto sme sa úplne odpojili od svojich citov, svojho tela.

Potrebujeme opäť začať vnímať ako sa cítime.

Keď sa opäť spojíme so svojím cítením, bude nám dávať jasné správy o tom, čo je pre nás dobré a čo nie, čo potrebujeme a čo nie, kde sa cítime šťastné a kde nie. Budeme vedieť navigovať nielen ten svoj život, ale aj život našej rodiny.

Naša intuícia je totiž našim pokladom z ktorého čerpáme nielen my, ale aj naši najbližší.

Ako na to?

Na začiatok je úžasné nájsť si každý deň čas na to, ponoriť pozornosť do seba, do svojho vnútra a spýtať sa samej seba: Ako sa teraz cítim? Ako sa cíti moje telo? Možno to najskôr nebude ľahké, možno nebudeš vedieť pomenovať svoje city. Vtedy skús vnímať, akú máš v tele atmosféru? Aké je tam napríklad počasie, nálada?

S pribúdajúcou praxou budeš svojmu telu rozumieť stále viac a ono k tebe začne prehovárať jasnejším a jasnejším jazykom. Stane sa Tvojím barometrom, spojencom a kompasom na ceste životom :). A vtedy sa stávaš skutočnou intuitívnou ženou, ktorá čerpá z múdrosti vlastného tela.